Je ho síce všade akosi „plno“, ale to len cez množstvo
aktivít, ktoré neunavene vyvíja, cez množstvo zámerov, ktoré plní a – som o tom
presvedčený, že aj cez osudy, ktorých dráhu zmenil k dobrému. Je to taký „pán“ riaditeľ. V dobrom. A v úvodzovkách
preto, že pán vôbec nie je, je to nenápadný chalan z Rače.
Riadi Domov
svätého Jána z Boha. Bol by som rád, keby si aj prípadný čitateľ „neverec“
prečítal nasledujúce riadky. V tomto Domove som totiž poznal pravý význam
slova viera.
Matúš, Paľo, Maťa – trojica s ktorou som sa
rozprával. Mladí nielen vekom, ale najmä dušou, ktorá je presvedčená, že páchať
dobro je samozrejmosťou, že tvrdo pracovať na tom, aby sa niekoľkým ľuďom
zlepšil život je úplne normálne a že hodnotu má na tomto svete všetko,
vrátane odhodenej plastovej trúbky či odpadkov z oškriabanej zeleniny.
Komunitné centrum pre „deti“ do osemnásť rokov – deti ulice,
izby pre tých, ktorých už ani nemocnice na sklonku ich života nemôžu
doopatrovať, sprchy pre zašpinených, holičstvo pre zarastených, výjazdová
ambulancia pre ľudí, ktorých už hádam ani „sanitky“ neberú.
Chlap, ktorý ma zahanbí pri odchode otázkou „a to mi
ani ruku nepodáte“? Domov na Hattalovej – prešiel som už mnohé na Slovensku vo
vlastníctve a správe najrôznejších subjektov – to je úžasné miesto pre
človeka, ktorý doň vstúpi prvý raz. Domov pána riaditeľa Matúša Ferenčíka.
Snažím sa predstaviť si, aké úžasné môže byť pre
niekoho, kto si tam príde iba pre pár kusov dreva, aby si mal na čom „uvariť“
to svoje. Niekde v garáži, na skládke, alebo za násypom železnice. Snažím
sa predstaviť si, aké to je, keď ma niekde bez predsudkov prijmú s tým, že
každý človek na tejto zemi má nárok na druhú šancu. Vezmú ma aj opitého,
špinavého, stačí im dôvera, moje slovo, že tu to robiť nebudem.
Ako novinár som sa v živote rozprával s množstvom
sociológov, vážim si ich, aj ich prácu. Ale rozhovor o ľuďoch v Domove
s Paľom, to akoby som si zas raz po dlhom čase prečítal Steinbecka alebo
Rollanda. Usmiata Maťa s jej úžasne praktickými snami – veď sa ešte
stretneme.
Matúš Ferenčík, prepáč mi toto náhle „pnutie mysle“.
Novinárčina je aj o tom, ako čo najskôr dostať medzi ľudí čo najmenej
skreslené a bežným konvenčným životom okresané dojmy.
Rača môže byť hrdá na mnohých svojich obyvateľov. Matúš,
jeho kamoši, jeho klienti a jeho svet, hm... áno, prežil som veľmi
podnetný kúsok môjho pracovného času s nenápadným chalanom z Rače..
0 komentárov:
Zverejnenie komentára