Ak neviete vidieť a čuť, dušou neprecítite

Asi nikdy som nečítal ľudskejšie napísanú reportáž. Pochádza z roku 1954 (ak sa nemýlim) a je o osudoch asi 11 tisíc ľudí, ktorých evakuovali pred Dunajskou záplavovou vlnou na južnom Slovensku. Je však aj o utrpení zvierat, o láske človeka k nim, k svojej zemi, o hrdinstve neznámych hrdinov. Jej autorom je vážený pán kolega novinár a  spisovateľ, pán Ján Čomaj. Jeho "mokrá" reportáž je skvost žurnalizmu. Z času na čas sa s majstrom Čomajom stretnem, našťastie, ešte stále pracovne a čo si nesmierne vážim - vari aj priateľsky.

„Čomaj bezpečne zvládol jeden zo základných znakov poctivej reportáže, ktorým je strohosť a skratka. Umenie reportáže – a Ján Čomaj to aj knihou Veľký biliardový stôl potvrdzuje – nie je totiž ani tak umením vedieť „písať“, ako skôr umením vidieť, objaviť prekvapujúce súvislosti medzi tzv. malými dejinami, osudom jediného ľudského života a veľkými dejinami, ktoré ho nemilosrdne drvia vo svojom slepom súkolesí“ – to je vybrané z jednej recenzie. A ja už ponúkam nasledujúci rozhovor, ktorý mi Janko poskytol.

Ján Čomaj

Čo je pre spisovateľa dôležitejšie, vidieť očami, počuť ušami, alebo cítiť dušou?

Ak nevidíte a nečujete, ťažko precítite dušou. Práve v tejto trojjedinosti  žriediel je  čaro a zázrak každého umenia. Vrcholom je, pravda,  precítenie dušou. To je tá pridaná hodnota, ktorú spisovateľ, výtvarník, skladateľ odovzdáva svojmu vnímateľovi. Práve to precítenie dušou je skrytý zázrak, ktorý robí z nejakej výpovede umenie. Žiaľbohu, práve  precítenia dušou je čoraz menej. Aké precítenie vám, s odpustením, odovzdáva autor alebo herec, povedzme, Paneláka?

Z knižky, z príbehu poskladaného z písmeniek, sa stáva ohrozený druh, ak nerátame komerčný brak. Z čoho si ale potom deti majú kultivovať obrazotvornosť?

V prípade detí hrozba striehne ticho: v počítači, notebooku, tablete, a ešte v lákavom pokoji rodičov: dieťa sa samo na pohľad krásne zabáva. A rodič si ani nestihne uvedomiť, ako jeho dieťaťu obrazotvornosť krpatie, slovník chradne, rečový prejav upadá, spontánny smiech nahrádzajú výbuchy zlosti, sila a obratnosť sa nerozvíjajú... V knihách chybu nevidím. Napočudovanie a našťastie deštrukcia doby zo všetkých druhov umenia najmenej postihla detskú knižku: objavujú sa reedície najkrajších knižočiek minulosti, Budkáčik a Dubkáčik, Dobšinského rozprávky, Podjavorinská..., rodí sa nesmierne  veľa krásnych knižiek Tonky Revajovej,  Ivy Vronskej Rojkovej, Vierka Švenková neúnavne prináša na trh svoju Aničku – múdru hlavička  a jej pokračovania, Július Balco zažiaril Vodníckym karnevalom, len si treba vybrať, zaplaťpánboh, je z čoho!

Pamätáte sa ešte na časy, keď rodičia spolu s deťmi si vedeli z času na čas nájsť hodinku dve a spoločne ako rodina si čítali knižný príbeh?

Už sa tie časy sotva vrátia. O to viac by sa mali rodičia venovať deťom aspoň pár hodín do týždňa, a nie iba pri kontrole domácich úloh. Sú pre rodičov všetkým, tak prečo im nedať aspoň kúsok dňa? Pohrať sa s nimi, vziať ich do prírody, užívať s nimi pohodu bytu a pritom sa kedy-tedy venovať aj tomu, čo  čítajú. Malá rada:  pri nákupoch v supermerkete nedávajte do košíka knižku pre dieťa, len preto, že bola po ruke. Okúste raz za čas čaro atmosféry kníhkupectva. Dnes sú tieto predajne naozaj príťažlivé, zväčša aj s príjemným a vzdelaným personálom, je tam čo obzerať. A nájdete si možno aj knihu pre seba, určite však vyberiete pre svoje dieťa - v pokoji, v príjemnom ovzduší  a ešte aj s dobrou radou kníhkupca, čo nestojí ani groš.