Anonymovia, anonymy, falošné identity a falošné slová...

Kto sú tí krikľúni, čo tak bez okolkov napádajú druhých len pre uspokojenie vlastného ega? Za väčšinu medziľudských hádok a nedorozumení v súčasnosti môžu prezývky, „nicky“, ako aj skutočnosť, že sa navzájom osobne vôbec nepoznáme. Anonymita v nás, ak jej dávame priestor a legalizujeme ju ako bežnú súčasť života, jednoznačne prebúdza agresivitu. A nikde sa to neukazuje tak neoddiskutovateľne, ako v internetových komunikáciách.

Najskôr si však dovolím pripomenúť, že aj na internetových diskusiách mám niekoľko  naozajstných priateľov a ľudí, ktorých si vážim, hoci nemajú reálne meno. Je tu však – v porovnaní s anonymom ako takým – niekoľko rozdielov. Väčšinou sa poznáme, vieme si za fiktívne „nicky“ priradiť tváre, živé bytosti, ich najbližších, poznáme ich osudy, zameranie, záujmy. Nie je výnimkou, že sa mi v správe ozve nositeľ fiktívneho mena a začne tým – „ahoj Ivan, to som ja, pamätáš sa, boli sme spolu tam...“ alebo tam, pracovali sme tam, stretli sme sa tam. Svoju anonymitu s dôverou zveruje do mojej starostlivej a priam „posvätnej“ opatery. Rešpektujem jeho vyjadrenie typu „vieš, z týchto dôvodov si tu nemôžem dovoliť...“

Račania majú v nedávnej pamäti určite uloženú falošnú identitu používajúcu zdanlivo občianske meno Jena Sakirova. Obe dominantné fb skupiny „Račania...“ i „Priatelia Rače...“ Nebudem používať anglicizmy, aj keď slovo „fake“ v tomto prípade sa k takémuto profilu hodí naozaj mimoriadne. Napokon, kvôli nekultúrnosti a vulgarite diskutujúceho anonyma pod týmto menom som prestal na tieto fb skupiny chodiť, hoci v oboch z nich mám ľudí, konkrétnych, identifikovateľných, ktorých pokojne vnímam ako dobrých známych či kamarátov. A trochu mi chýbajú.

Tak isto nedávno administrátori jednej z týchto skupín sa pokúšali spoločne s jej členmi nájsť akýsi „modus vivendi“, ako sa postaviť voči anonymom, ktorí utajenie svojej identity zneužívajú na útoky proti neanonymným subjektom. Bol to chvályhodný pokus a bodaj by si ho osvojili všetci administrátori stránok, na ktorých sú otvorené diskusie. Ponechajme zatiaľ bokom anonym ako taký. Chcem sa venovať anonymom obťažujúcim, ak použijem na označenie ich činnosti eufemizmus. Ten pokus však gradoval paradoxným stavom, v ktorom sa počas diskusie na danú tému najaktívnejšie prejavoval anonym, kvôli ktorému vznikla. Dokonca do takej miery, že doslova odohnal aj diskutujúcich aj administrátorov a niekoľkokrát „potiahol“ tému niekam úplne inam. A potom – ako iste členovia týchto diskusných skupín vedia – teatrálne, určite s pocitom „dobre vykonanej práce“ niekoľkokrát odišiel, pričom pri každom odchode oznámkoval väčšinu prítomných slovami žumpa a podobne. Aj z tohto dôvodu sa autor tohto blogu začal „realizovať“ na platforme Racan.sk. Chcem tu totiž dokončiť poslanie, s ktorým som prišiel medzi členov oboch skupín – pokúsiť sa v Rači nastoliť podmienky pre kultivovaný spoločný dialóg navzájom i medzi občanmi a obcou. Kultivovaný, na prospech všetkým zúčastneným. Najskôr však musím verejne vyriešiť ataky anonyma s menom Jena Sakirova, ktorý začal „pôsobiť“ – zjavne opäť deštruktívne a útočne aj na stránkach Racan.sk.

Poznám naozaj viac slušných ľudí ako hulvátov, jednoducho tento dar som dostal a vážim si to. Stále verím, že v mentálne zdravom človeku je viac dobra ako zla. Aj preto stále nechápem, ako môžu byť niektoré anonymné diskusné príspevky také odporné. A nemienim ich prítomnosť a zdanlivé „právo na existenciu“ nijako tolerovať. Môj tolerančný limit voči nim je nulový. Verím, že takúto medznú hranicu má nastavenú každý slušný občan, hoci aj v elektronickej komunikácii.

Poďme sa však spolu zamyslieť nad príznakmi agresívnej anonymity:

1.      Prestáva nám záležať na ostatných. Chceme sa iba predviesť. Málokedy čítame pozorne príspevky druhých, ich existenciu však považujeme za signál k útoku. Sme presvedčení, že „my“ musíme byť najčítanejší, za každú cenu.

2.      Chceme sa hádať. Asi sa inde nemáme s kým, to je vedľajšie, tu je objektov potenciálnej hádky nadostač. Chceme sa nezdvorilo hádať. To je primárna potreba. Ak to nejde „podobrotky“, hádku vyprovokujeme nadávaním na niekoho z diskusie. Pretože dobre vieme, že záujem o svoju osobu nezískame súhlasom, ale iba ostrým nesúhlasom. Vtedy sme hviezdou diskusie. V každom statuse hľadáme zámienku, kde zadrapnúť, pritom nám absolútne uniká jeho posolstvo, ktoré nám autor tlmočí. Ono nás vlastne ani nezaujíma práve tak, ako ten autor. My máme záujem iba a výlučne o seba.

3.    Vidíme sa inak, ako nás vníma realistické okolie. Som inteligentná, myslím to dobre, nechápu ma, sú zlí, sú idioti, nie sú chlapi, nechcú sa hádať, sú žumpa. To je asi sled myšlienok anonymu typu, ktorému je venovaný tento blog. Začíname mať však pochybnosti, či predsa len tí iní nemajú trochu pravdy a preto stupňujeme svoju agresivitu.

4.    Radikalita za každú cenu! Jednak nevieme a možno ani nechceme formulovať rozsiahlejšie myšlienky, tak udierame dvomi tromi vetami. Predpokladáme, že v nich je pre nás to podstatné posolstvo, ktoré chceme odoslať bez toho, aby sme vôbec nejakú odpoveď očakávali. Ostatní členovia diskusie sa už postarajú o „potiahnutie témy“. Vkladaním a nadmerným používaním „lajkov a smajlíkov“ premyslene dodávame útoku emóciu.

5.    Vyberáme si len to, čo sa nám hodí. Postrehy, myšlienky a názory, ktoré nekorešpondujú s našim videním sveta, blahosklonne „prehliadneme“, sme voči nim teflónovo odolní. Vtedy je inak dobré, ak do diskusie vstúpi moderátor, alebo niekto z diskutujúcich vráti do vecnej roviny tému, ktorú anonym zjavne prehliada.

6.    Anonym je vždy zameraný viac na osobu diskutujúceho, ako na to, čo píše. Jeho irituje nie názor diskutujúceho, ale do nepríčetna ho privádza fakt, že osoba „jeho záujmov“ X je vôbec ešte „akcieschopná. Aj z toho dôvodu si asi treba vziať poučenie, že najkrušnejšie chvíle spôsobíte anonymovi keď pred ním neutekáte, keď vás vidí, ale keď zároveň cíti, ako ho ignorujete. Ženy anonymky toto často privádza do afektovej situácie, ktorú už samé bez pomoci nie sú schopné zvládať a neraz končia v starostlivosti odborných lekárov.

7.      To, čo a ako anonym píše, vypovedá predovšetkým o ňom, o jeho povahových črtách. To, čo je obsahom jeho odkazu, je nepodstatné.

Český odborník na techniku duševnej činnosti David Gruber popísal v jednej zo svojich kníh tri fázy – ako to on nazýva – „zrážky s blbcom“.  Najskôr však ešte treba pripomenúť jedno z jeho tvrdení, ktoré vo všeobecnosti kategorizuje diskutujúcich anonymov na dve skupiny.

„Nemorálni jedinci,  ktorí s výrazom absolútnej istoty na fiktívnej tvári svojho profilu (zväčsa ide o idoly) vykrikujú, respektíve vypisujú svoje lži, sa delia na dve skupiny. Tí z prvej skupiny sú menej nadaní schopnosťou myslieť a rozlišovať a veria, naozaj, úprimne veria tomu, čo píšu. Tí z druhej skupiny, súdnejší, ale aj rafinovanejší, dobre vedia, že skutočnosť je iná, ako ju v diskusii oni vnucujú svojej „obeti“. Klamú vedome a účelovo. Do istej miery je možné s nimi vyjednávať, na čo, žiaľ, naleteli už mnohí moderátori a správcovia diskusií. Táto skupina anonymov však dobre vie o svojom manipulátorstve a tak je dosť častým javom, že si omotá okolo prstu najskôr moderátorov. Ste najmúdrejší, najzlatší, najgeniálnejší. V druhej línii s tými istými slovami anonym zaútočí na vašich priateľov. Munícia sa vždy zíde. Ak im však naznačíme, že ich trik sme rozoznali, za určitých predpokladov sa možno dopracovať aspoň ku kompromisu.

Tri fázy zrážky s blbcom

Tu si dovolím Davida Grubera citovať – verím, že český jazyk nebude až taký veľký problém pre prípadného čitateľa.

„Nastává situace, kdy narazíme na člověka k jehož vystižení se nejlépe hodí titul vzteklík. Ten většinou touží hlavně nás sepsout, vynadat nám, ač není v právu, takže jeho jediným úmyslem je na nás si vybít vztek. Naše deptání má tři fáze:

První fáze: Vzteklík potřebuje vzbudit náš odpor. Jeho nadrženému podvědomí nejde o nic jiného než o vybití. Tedy o překonání jakéhokoliv odporu. O nesouhlas s námi, ať to stojí, co to stojí. Vzteklík např. zahájí starý dobře známý destruktivní kolotoč o vině.

Druhá fáze: Vina je velmi zřídka celá na jedné straně. Proto nám nebývá za těžko hájit se. Kupodivu, jak je již v lidské přirozenosti, místo logického rozdělení "viny" na jakési části či ještě logičtějšího přechodu od "viny" k problému samotnému hážeme vše zase na protivníka.

Třetí fáze: Vzteklík odkudsi vyhrabe pseudoargument, pseudodůkaz a slavnostně rozrazí dveře našeho odporu: "Vždyť jsem říkal, že jsi všechno zavinil."

Vzteklík nepotřebuje rozrazit dveře jako takové, ale rozrazit je tehdy, jsou-li zavřené. Pokud budou pootevřené, už si na rozrážení tak nepochutná.

Pootevřeným dveřím by tedy mohl v asertivní terminologii jejich název zůstat, negativní aserce by se mohla jmenovat "zcela otevřené dveře" a negativní dotazování "zcela otevřené dveře s popostrčením".

Při užití pootevřených dveří uznáváme, že na vzteklíkově kritice může být něco pravdy. Při užití negativní aserce přiznáme protivníkovi celou pravdu. I při silné kritice“.

Tri stupne hlúposti, ktorú agresívny anonym skrýva za svoju fiktívnu identitu

1. Iba hlupák s najvyššou sebaistotou svoje dojmy vydáva za empirické tvrdenia, múdry človek je plný pochybností o správnosti svojej myšlienky.

2. Hlupák „na druhú“ jednoznačne hodnotí aj veľmi zložité a nanajvýš subjektívne vyjadrenia. Všetko mu je v momente jasné. Na všetko má jednoznačne hodnotiacu odpoveď. On tomu rozumie, nie vy.

3. Korunou hlúposti je absolútne hodnotenie. Hlupák na tretiu vás zhodnotí ako celok. Vy ste zlí. Vy ničomu nerozumiete, vy nielen že sa v ničom nevyznáte, ale vy sa neviete ani len vyprázdniť.

Obávam sa, že s touto kategóriou anonymov sme v uplynulých týždňoch a dňoch mali viacerí čo do činenia.

Rád by som sa teraz už naozaj vrátil k úvodu a pred záverečným citátom Karla Čapka – aj na adresu otravných, urážajúcich a deštruktívnych anonymov – by som rád pripomenul, že aj na sociálnych sieťach by sme sa ako Račania mali rešpektovať, snažiť sa rozumieť si, práve tak, ako by sme spoločne z nášho priestoru, životného i virtuálneho, mali vypudiť jedincov, ktorí nie sú hodní, alebo ktoré nie sú hodny uchádzať sa o záujem civilizovaných ľudí práve tak ako o civilizovaný spôsob komunikácie.

Karel Čapek: „Že smrdím? No a co? Jen ať mně je cítit!

P.S. Anonym spoznáte ľahko – môže mať aj desať fiktívnych mien, štýl myslenia a spôsob komunikácie nedokáže zmeniť. Či sa už volá Jena Sakirová alebo trebárs...   Ale to by už som ju obral aj o tú anonymitu. Tak zlý zas nebudem. Pootváram dvere...