(Ne)zhojené jazvy pamäte

Zabolia, keď sa mení počasie. Zabolia keď sa mení priestor. Zabolia, keď sa vek človeka láme. Jazvy dávno zhojené a predsa také bolestivé. Zašité rokmi sekundárom časom. Zhojené a predsa sa otvárajúce.

Zakrývame ich. Hanbíme sa za ne. Ako modelka po operácii appendixu. Ako snob po liposukcii. Zakrývame ich hrubou vrstvou kože, nánosom apatie, tvrdosťou kostí i duše.

Zamračilo sa. Zabolela ma tá dávna, už pradávna jazva. 

Dávno, pred rokmi, keď som bol na vojne, priviezla mama do Znojma aj moju babku.
Starká sedela vzadu na sedadle, mala spustené okienko a podávala mi stovku.
"Daj to tam tomu nášmu Ivánkovi - na tabáček."
Nestihol som sa jej poďakovať a nestihol som jej povedať ,že ja som "Ivánek".
Nestihol som sa poďakovať ani za stovku "na tabáček", ani za všetko krásne, čo mi v živote starká dala.
Už len v duchu na jej pohrebe.

Jazva.

Zotmelo sa, zabolela ma ďalšia. Po predpovedi počasia, v ktorej rosnička avizovala horúci víkend a kúpanie.
Raz v nedeľu pred rokmi, na Vajnorských jazerách, s mikrofónom - bežná úloha - "urob zvukový letný obrázok".
Zrazu šum, ľudia vstávali, topil sa chlapec, mladík.
Bežná práca sa stala nebežnou. V priamom prenose. Réžia trvala na pokračovaní, neprerušovaní.
Dlhé minúty v éteri s očami na chlapcovi, ktorého vytiahli z vody.
Ďalšie minúty pokusu lekárov.
Sekundy verdiktu.
"Je mŕtvy."

Jazva.

Zamračilo sa. Bolia ma moje jazvy. Je ich oveľa oveľa viac.
Lekári tvrdia, že bolesť je dôležitá. Že signalizuje. Že varuje.
Netrápia ma moje jazvy.
Trápi ma to, čo je pod nimi.

Trápi ma, že mnohé nemuseli byť.
Neskoro?