Z druhého brehu - je čas spomínať na tých, ktorí nám už zamávali

Z druhého brehu I

   

Každý z nás má ten „svoj“ vlastný breh a pozerá sa z neho na život. Na život tých, ktorí sú „za vodou“.

Príliš často sa mi zdá, že ten „môj“ breh je zarastený burinou, plný ostrých skál, že naň nesvieti slnko, že na tom druhom...

...že na tom druhom by bolo dobre, že tam by som zarobil viac, že tam by som bol šťastnejší.

Naša láska - Dunaj

Druhý breh. Preplával som cez rieku. Mal som to šťastie. Náhoda. A možno len pracovná náplň na tom „mojom“.

Pozerám sa naň po návrate. V električke, večer pri televízii, ktorú nevnímam, pozerám sa naň počas chôdze po bratislavských chodníkoch.

Medzi ľuďmi. Na tom „druhom brehu“ som bol raz dávnejšie týždeň s lodným kuchárom Emilom,  ktorý sa na každého usmieval, taniere obkladal kadejakými doma zavarenými dobrôtkami, ochotne umýval riad a rozprával vtipy. S lodným kuchárom, ktorý tam niekde doma, na Slovensku, v Rohožníku, mal milovanú manželku na infúziach. Štastný Emil zo Záhoria. Štastný a smutný.

Na tom „druhom brehu“ som bol týždeň s lodným strojníkom Zdenom.  Mal celý čas „štuple“ v ušiach, pretože na jeho pracovisku je nepretržite 120 decibelov hluku z lodných motorov. Mal v ruke knižku keď mal štyri hodiny voľno a mal v rukách staré handry, keď čistil ten svoj, naftou orosený svet. Mal v zásobe spústu spomienok na lodnícku mladosť a rôčik pred penziou veľa snov o tom, ako aj on v dôchodku už konečne prejde z jeho pohľadu na – druhý breh. Vraj – šťastnejší. Zmysluplnejší. Pokojnejší.

Kapitán Laco Ciglánek v strede

Na tom „druhom brehu“ som bol s veliteľom lode Lacom, kapitánom dunajského remorkéra s nákladom 3200 ton surového železa pre oceliarne v Linzi. Miluje svoju robotu. Miluje „komando“ – môstik. Na loď kupuje zo svojho náterové farby, doniesol tam svoj televízor, kúpil tam rohože do spŕch. Jeho hrubý mesačný príjem na tom „druhom brehu“ je tak pod 12 tisíc korún. Slovenských. Miluje svoju robotu.

 Na tom „druhom brehu“ som bol s "frcinom", teda lodníkom Lacom , ktorý kedysi Ružín – remorkér – pred 40 – timi rokmi preberal v lodeniciach v Budapešti.

„Toto je moja labutia piseň Ivan“- hovorí mi večer, na korme, keď sa spolu pozeráme na kláštor Niebelungov v Durchsteine. „Naposledy vidím tento kraj“ – dodáva zasnene a len ja viem, že na takúto plavbu už nikdy nepôjde. Veľmi skoro ho čaká iná cesta, neodvratná, posledná. Definitívna.

Laco Herzog, priateľ môj, lodník vkajute milovaného Ružína

Bol som chvíľu na „tom mojom druhom“, vysnenom brehu. Po návrate sa mi aj ten, na ktorom som trvale, zdá krajší.

Ešte na ňom nemusím myslieť na moju „labutiu pieseň“.

Ani na chorého príbuzného.

Ani na trable v práci.

Ani na mizerný plat.

Ani na nádor, ktorý mi uberá deň za dňom.

 Druhý breh otvára oči. A  dušu.

A vám?

Z druhého brehu II

Všetci niekde a nejak žijeme. Niektorí vo vilách, niektorí v hŕbe železného šrotu.

Edo žije v krabici. 6x6 metrov. Z hrdzavého železa.

Na vilu-maják sa pozerajú všetci zahraniční turisti, ktorí plávajú popod Devín.

Na Edov domov v prístave vidieť  len z druhého brehu.

Edo žije sám. Občas sa pozdraví s lodníkmi, ktorí nastupujú do služby.

Občas niekomu z nich dá rybku, ktorú ulovil.

Ukazoval mi zubáča. Asi tridsať centimetrového.

Videl som domov človeka. 

Na starom šlepe, odstavenom v bazéne prístavu. Domov z hrdzavého železa.

Edo žije sám, s dvomi pohárikmi - keby niekto zašiel na kúsok reči.

S vedierkom na dlhom špagáte - keď treba nabrať vodu z Dunaja a umyť, čo sa umyť dá.

S jednou veľkou sieťou na malé ryby a lankom s malým háčikom na vľké rybky.

So spomienkami na život v domove, ktorým bol kedysi domov s  manželkou a deťmi.

Edo je starý zarastený chlap. V montérkach, ktoré mu zostali z čias, keď ešte slúžil na vode.

Edo je čistý chlap, navonok, aj zvnútra. Vysoký, rovný. Trošku hrdzavý. Ako jeho domov pod mostom.

Osud, možno on sám bol tým osudom, neviem - vyhnal Eda z domova. Žije v hlavnom meste medzi hŕbou kedysi plávajúceho železa.

Žije v polmiliónovom meste.

Edov svet

"Zaskočte za ním chlapci" - hovorí mi "Frcino" - už ho poznáte z prvého dielu - "rád sa porozpráva".

Edo sa rád porozpráva. Veď tak dlho je ticho a hlasy mu idú iba zo starého tranzistoráku.

 Má domov medzi zblúdenými labuťami a ospalými kačkami.

Hm.....domov medzi labuťami...aj závidieť  by sa dalo z druhého brehu.

Závisť. Nie krutá? Nie sebecká? Závisť idealistu? Hlupáka?

Kolumbus objavoval nové svety. S kamarátom sme objavili Eda.

Nádherný svet ten Edo. Smutný. Šťastný. Osamelý. Uprostred ľudí.

Vlastne, ako ten náš, len...

domov

Z druhého brehu III

Spoznal som ho pred rokmi. Lacka. Uź vtedy bol "bývalý lodník". Po rokoch sme sa stretli. Na jeho lodi, v jeho kabíne, v jeho zážitkoch, snoch,  v jeho definitíve.

S priateľmi treba absolvovať poslednú cestu. Tú poslednú pred tou poslednou.

S priateľmi treba až do konca. Iba vtedy je to vzťah bez konca.

Mal 27 rokov, keď prebral "Ružín". nádherný, silný, mladý stroj, ťažno-tlačný zázrak na Dunaji.

Mal 27 rokov, keď sa mu splnil sen. Dostať sa na vodu.

O 40 rokov neskôr je Ružín pamiatkou zašlej slávy. Koncert zo strojovne občas vydá falošný tón, z pôvodnej sily dvetisíc koní zostalo tak tisíc šesťsto.

O 40 rokov je Lacko alias "frcino" pamiatkou spomienok na život na vode. Na chleba po troch týždňoch namáčaný do kyslého mlieka. Niekde v delte pri Tulcei, na ostrove, ďaleko od obchodov.

Lacino "Frcino" na šlepe

Na Katarakty, kde ešte nestála priehrada, ale súlodia ťahali a brzdili z brehu vlečné lokomotívy. Katarakty len tak nepustili svojich hostí.

Na roztrhnuté laná, švihajúce vzduchom tak, že môžu uťať hlavu ako gilotína.

Ale aj na domčeky popri rieke, v ktorých lodníci trávili bujaré noci.

Frcino už 15 rokov neovoňal rieku. Iba ak z druhého brehu. Píše poviedky, vydal už dve knižky.

Nastúpili sme s frcinom na jeho Ružín. Staručký Ružín na ceste s dvomi tlačnými člnmi do Linzu.

Staručký Lacko na ceste do kedysi tak známeho a teraz neznáma.

Má chorobu na ktorú mal umrieť už pred štyrmi rokmi. Nevzdal sa. Veril, že raz ešte bude nocovať vo svojej kabíne na svojej lodi.

Loď je vraj láska na celý život. Hovoria jej matka. Lodníci.

Lackova matka ho niekoľko nocí uspávala.

Sedel vo svojej kabínke, kde mal ako mladík fotky nahých žien a spomínal na život. Vynoril sa mu ako skaly na "esgangu". Tam, kde loď zachytáva kormou pri nutných obratoch.

Môj priateľ bol šťastný. A ja budem ešte dlho.

Naposledy sa stretol s matkou.

Naposledy vzal "pucvolu" do rúk a zasnene hladil stroje v podpalubí.

Naposledy vyšiel na komando a pozeral na čajky za kormou.

Všetko je raz naposledy. Aj nás čaká "naposledy".

S priateľmi to naposledy však musí byť krásne.

  

Z druhého brehu IV

Nečitateľný možno, ale autentický moták z KT Mauthausen - jún 1943.

"Ak chceš naozaj vidieť, nauč sa čítať v očiach". Nie je to zlý aforizmus. Čítať sa však dá v skalách, v stromoch, v rieke. Z ktoréhokoľvek brehu. I z dvakrát druhého.

Kilometer 2112. Riečny, Dunajský. Aj motory lodí tu zvyknú stíchnuť.

Čítať sa dá naozaj z čohokoľvek. Ak človek  chce.

KZ Mauthausen

Riečny kilometer 2112. Vpravo po prúde malebná krajinka. Nádherný kláštor Benediktínov na vrchole kopca. Živý kláštor.

Na tom istom kilometri toho istého brehu domček kohosi živého a mŕtve stromy.

Z ľavého brehu je riečny kilometer 2112 nádhernou, malebnou, fotogenickou krajinkou. Ale lode tam spomaľujú.

Riečny kilometer 2112. Vľavo po prúde Mauthausen. 112 tisíc obetí. Zvláštna náhoda. Na "stodvanástke" stodvanásť  tisíc obetí.

Z pravého brehu je tento úsek rieky napohľad kúzelný. Malebné mestečko a starý opustený kameňolom. Tam, v ňom, nútene pracovali.

Pri klávesnici mi leží zahnednutý papier s dátumom - jún 1943:

Nikto nevymyslí výstižné slová

"Sme trija dobri kolegi. Leon Francois, Antonin Berter.

su odsudeni nasmrť.

Anton aj se ženu, obidvaja nasmrť.

Maju 5 deti posledni ma 7 rokov.

Leon moj odešel druheho juna 1943 ve tri rano.

Bertier odešel v sobotu 5 juna po obede.

Železa na rukách a psov ovčakov pri sebe v poslednu hodinu smrti.

Tak som tu zostal sám pod čislom 120 jak taka ovečka.

Opustena ovečka. Svoju šatku slzy utieram.

Pol litra vody a par listokv žihlavi.

Slzi mi polevajú suchy kusek chleba kery mam.

365 dni co som bol chyceni"

Pohľad z druhého brehu. Na Mauthausen. Na kameňolom.

Na baraky, kde bol väznený pisateľ toho motáku s číslom 120.

Po 60 - tich rokoch prvý raz pohľad na miesto, ktoré prežil väzeň s číslom 120.

Tam jeden z prvých.

Môj starý otec.

(Umrel oveľa skôr, ako som sa narodil.)

Ak chceš naozaj vidieť...

Z druhého brehu V.

"Predajte mi pol kila života prosím" - nezmyselná veta. "Život v konzerve na regáli". Top-akcia.

"Jesenný výpredaj životov" - príliš iracionálne? "kúpte si dva kusy, tretí dostanete zdarma."

Hm...život, videný z druhého brehu.

Dávid a Goliáš v plavebnej komore pod Tullnom. O komoru nižšie, vo Freudenau predali 9 životov.

Akýsi môj "tiežkolega" raz do sveta vytrúbil, že Ďumbier tam stroskotal kôli chybe kapitána. Nezistil si, že lode dostávajú pokyn na vlpávanie do komory. Dostávajú rozkaz.

Veliteľ Ružína - Laco - zrazu stíchol. Blížili sme sa k tomu miestu.

"Z Ďumbiera volali o pomoc, bol som najbližšie, chcel som ho chytiť na šlepzál, ale nestihol som. Ťahal som ešte z krízovej situácie Lipno." Vysvetľuje mi akoby s večným podielom viny na tom, že posádka remorkéra Ďumbier zahynula celá mínus jeden muž.

Nie, nie o technológii tragédie. O inom.

Vo Freudenau sa na našich lodiach nerozpráva. V pietnej úcte.

Život z "druhého brehu". Smrť prítomná na takmer každom kilometri. Život, ktorý nemožno kúpiť.

Laco na korme na poslednej plavbe

" Vidíš ten kríž na brehu?" - pýta sa Laco a ukazuje mi akýsi starý kovový kríž kdesi na brehu nad Melkom.

"Tam nabehol akýsi -bulhar- a chlap, čo mal na palube manželku a malé dieťa, sa ich snažil zachrániť." Laco dodáva, že ženu nikdy nenašli a že ten muž síce vyplával so synom na hrudi, ale už mŕtvym.

Život možno len žiť.

Na brehoch Dunaja je veľa krížov. Na Dunajských lodiach veľa spomienok.

"Neblbni Peťo, veď máš rodinu" - hovorí Laco cez vysielačku kormidelníkovi na Nosiciach, ktoré stretáme kdesi pri Ennsi.

Peter vraj ťahá nonstop týždne a mesiace. Podľa Laca ho Dunaj môže čoskoro zabiť.

"Pol kila života prosím".

Keby to bolo také jednoduché....

Keby sme čo i len tušili, čo máme.

Žijeme.

Epilóg 1

Vlani, presne pred rokom mi telefonovala pani Marta, Lacova manželka a veľká láska. Myslel som si – Martuška bude vinšovať, sú Vianoce, nikdy nezabudla.

„Laco zomrel, pohreb má 28.12. v krematóriu“ – na viac sa nezmohla.

Bol som sa s ním rozlúčiť, s mojím priateľom lodníkom. Spisovateľom lodníkom. A Martuška mi pri kondolencii povedala, že keď bude lepšie, ozve sa.

Epilóg 2

Po troch mesiacoch volám Marte, nebrala telefón, tak píšem mail, neodpovedala. Asi ešte nie je lepšie. Až v lete mi prišiel mail od Marty.

„Dobrý deň, vážený pán Brožík, píšem Vám z maminej schránky. Čistím ju. Mama umrela – bolo jej za Lackom veľmi smutno.“

A mne dodnes za obomi. Je čas spomínať na tých, čo už odišli...

Laco Herzog mi vtedy povedal - Ivan, pozri, za každými vrátami je niečo nové, nový život, niečo, čo sa začína. Môj najkrajší svet.

Kapitánsky môstik ťažno tlačného remorkéra Ružín. na vodu ho spustili koncom päťdesiatych rokov v lodeniciach v Budapešti. Prežil som na ňom dve plavby proti prúdu Dunaja, až do Passau. Laco Herzog ma naučil, že plaviť sa proti prúdu je vždy ťažšie, ako nechať sa unášať životom. Ale potom, keď si robíme inventúru, zrazu vraj považujeme tie najťažšie plavby za tie najkrajšie. Laco, ahoj!