Predzvesťou
najväčšej udalosti roka nielen v cirkevnom svete sú nepochybne vianočné
trhy. Aj keď, ich kúzlo a príťažlivosť často aj negatívne ovplyvňujú
niektorí ich organizátori, ktorí sa adventný čas snažia akosi „zmodernizovať“.
Čo zostalo a zmeniť sa dať nebude, sú kováči, perníčkari alebo včelári.
Zvláštni ľudia so zmyslom pre poctivú tradíciu.
Zaujal ma Karol Križanovič. Pôvodne som si myslel, že
je rezbár. Teda, rezbár nie niekde z krajov lesov a dlhých zimných
večerov, ale priamo z hlavného mesta. „môžem niekedy prísť do dieľne?“
Pýtal som sa – keď už tie moderné časy máme tu, cez obrazovku sociálnej siete
nositeľa mne neznámeho mena nad fotografiou nádherného výtvoru, zobrazujúceho
mestskú časť, v ktorej majster žije. „Ale jasne“ – lenže to som ešte
nevedel, čo ma čaká.
Vyrába
svätých Urbanov
Ale to som sa dozvedel až v Červenej lisovni
Nemeckého kultúrneho domu. Počas – ako inak – predvianočných trhov. Na
prezentácii vinárov. „To je zas čas, to budú kšefty“ – mrmle si pod chýbajúce
fúzy Eduard Brychta, jeden z tých, ktorých poznám. Chlap, inak celoročne
vysmiaty a kedysi plný vtipnej irónie. Adventná nedeľa v atmosfére
mrholiaceho čohosi a takmer neznesiteľného hluku akejsi hudobnej produkcie
z neďalekého pódia rozhodne nepôsobí ako adventná. Mrzuté počasie,
mrzutých pár návštevníkov, mrzutí stánkari, mrzutý Brychta. Ešte pred pár rokmi
predseda Spolku Račianskych vinohradníkov. „Pán
Brychta, a Kajo Križanovič?“ – vyzvedám a dozvedám sa, že sa
tu niekde motá. Celý Karol. Tak si fotografujem aspoň jedného z jeho
svätých Urbanov. Napísal som už, že ich doteraz vyrezal šesť a na ďalších
má objednávky?
Trucovňa
Trucovňa, to je dielňa. „Manželka ju tak volá“ –
hovorí Karol. Tam sa zavriem a vyrezávam. „Aj tento reliéf Rače“ –
ukazuje. Ako Račan súdim, že je to verný obraz miesta, kde žijem. Pôjde na
predaj, komu, to som sa nepýtal. Karol žije v Rači od narodenia, po
dedkovi je vinár, po sebe rezbár a podľa mňa je to skvelý chlap. „A prečo
už v Rači niet tak bohato rodiacich jahôd?“ Vždy ma zaujímalo, prečo sa
z vinohradníckej obce vytratil jej druhý symbol – jahody sengány. Voňavé,
šťavnaté. „No, vtedy sa ešte vinohrady striekali modrou skalicou, dnes už len
chémia“. Chápem. Kvôli chémii nemáme jahody. Iba tie chemizované, aby sa nikdy
nepokazili, v supermarkete. Karol Križanovič nemá synov. Dcérami ho osud
obdaril. Vinárky z nich zrejme nebudú, ale jedna sa chytila na „umelke“.
Predsa len má čosi z tatka. „Čo by sa trápili vo vinohrade, to je lopota,
drina“. Hovorí vinár – rezbár. No dobre, poďme pozrieť, čo vravia ďalší
stánkari.
Trhovnícka
rehoľa
Nos mi to ťahá za známou vôňou. Naposledy mu takto
prikazovala v Skalici. Na hranici s Moravou. Vôňa skvelého cukrového
pečiva, posýpaného orieškami. Určite poznáte trdelníky. Mladí cukrári sú však
z Komárna. On s manželkou a s nimi ešte kamaráti. „A prečo
nie z Komárna?“ A veru, prečo nie. Aj keď Skalický trdelník je
ochranná známka, ale nikde okolo stánku nebolo uvedené, že predávajú práve
takéto trdelníky. „Ovoňajte“ – usmieva sa chlapík a manželka sa radšej
schováva. Nie, za výrobok si ručí, iba sa trošku zdráha rozhovoru. „Dá sa
z tohto vyžiť“ – pýtam sa. Už si predstavujem, ako sa mladý začne vychvaľovať,
ale precitám. „Je to rehoľa. Celý rok ste po víkendoch kdesi vo svete,
v domácnosti nič nestíhate a toto akurát pokryje náklady na tie
cesty. No, prežívame, ale sláva to nie je“ – hovorí zachmúrený
a ustarostený muž na vianočnom trhu. Keby nebolo jarmokov a trhov,
boli by s manželkou bez práce. „Veď viete, ako je na tom juh Slovenska,
nie?“ Nuž, tuším. A dúfam, že to vedia aj tí kompetentnejší.
Horší
ako zlý
„Už pred tromi rokmi som hovoril, že je to najhorší
rok. Potom prišiel ešte horší a tento je opäť horší, ako ten
predchádzajúci. Už to nemôže byť horšie – nemyslíte?“ Tak sa na mňa zvedavo
pozrel starší muž, akoby vypadol z nejakého Rembrandtovo obrazu. Tvár
múdreho starca a tie ruky, vybaľujúce sviečku z vosku – no veď –
poznáte ten obraz – Ruky starca, nie? Včelár, medár, tiež tunajší. Račan.
Včelárstvo je poslanie, je to vášeň, ale aj lopota a doživotný rozsudok.
„Viete, vraj už Einstein...“ Áno, poznám ten citát. Keď raz vyhynie posledná
včela, ľudstvo má najviac tak tri roky. A ujko mi vysvetľuje, ktorý medík
je na čo dobrý. Zrazu to nebol najhorší zo zlých rokov, zrazu akoby hovoril
o svojich zážitkoch s neodolateľnou životnou láskou. Vykladá si na
pult stánku svoje výrobky z včelieho vosku a čaká. Mrholí, stmieva
sa, protivný rachot z pódia viac odpudzuje ako láka náhodných
okoloidúcich. Ozaj, nemali by na vianočných trhoch znieť skôr koledy? Som už
asi starý. Možno to takto má byť.
Ešte
hrnček
S nápisom „chýbaš mi, ak nie si so mnou“. Typický
stánok so všetkým možným aj nemožným. Toho nemožného je však menej. Trošku
hračiek z dreva – aká to vzácnosť, pamätáte sa na vĺčiky? A nejaké
kolotoče, ktoré vyrábali šikovné ruky v nejakej chránenej dielni. „Je to môj koníček, ktorý ma živí. Všetko
si vyrábam a navrhujem sám. Som rád, že postupne sa ľudia vracajú k starým
dreveným a kvalitným hračkám“ – vraví si predavač akoby pre seba. Nikto sa
nikde nevracia, neprichádza. Viem, myslel to obrazne a tiež by som sa tomu
tešil. Akurát teraz – nikde nikoho. Chýbaš mi – pozerám sa na hrnček
a dúfam, že do večera ešte ktosi príde ponakupovať.
Malý trh veľkých nádejí
Nie, nebol to adventný
čas na niektorom z veľkomestských vianočných trhov. Odkiaľsi síce voňalo
to tradičné čosi vyprážané cigánske, ale nebolo to vtieravé. Tu sa pulty
neprehýbali pod lokšami, zemiakovými plackami či inými dobrotami, tu netiekol
prúdom akože punč, dokonca aj všadeprítomní vreckoví chmatáci tu a tam
akoby len omylom narážajúci do návštevníkov trhu sa tu neráčili. Na druhej
strane, nestretol som ani nikoho z tých, ktorí keby sa neukázali, „ako
keby ani neboli“. A to je veľmi dobrý pocit. Veď aj ten naoko namrzený
Brychta je sympatickejší. Vo fotoaparáte si odnášam pár spomienok a vo
„vačku“ tých pár mincí, s ktorými som na vianočný trh prišiel. Mrholí,
ponáhľam sa domov. Tí tam na tom trhu zostanú do večera. Veď, keď už sa sem
ťahali...Hádam ktosi čosi kúpi. Hádam bude „kšeft“. V dobrom.
Tí „nezodpovední“
Utekám medzi kvapkami
a spomínam si na televíznu besedu dvoch politikov. Jeden obhajoval
rozhodnutia štátu, druhý mu oponoval. Jeden tvrdil, že tí, ktorí sa snažia ako
tak si zarobiť na živobytie svojpomocou, cez drobné podnikanie, sú
nezodpovední, druhý kontroval, že aj živnostníci remeselníci majú právo na
pomoc zo strany štátu, keď už sa ten rozhodol bojovať s nezamestnanosťou.
Štátny politik to zjavne nechápal. Alebo, nechcel chápať. Možno už dávno
nevidel mladých manželov, ktorí ako križiaci tiahnu republikou, aby si po
víkendoch na jarmokoch zarobili na dni od pondelka do piatku. Možno už dávno
nevidel včelára, ktorý sa celý život trápi s vymierajúcimi včelstvami,
alebo rezbára, ktorí sa lopotí vo vinohrade. To sú tí, podľa neho
„nezodpovední“ – lebo si nešetria na dôchodok. To sú drobní remeselníci, ktorí
sa ešte stále držia nad dnom a nie a nie sa odraziť. Hoci nám svetlú
budúcnosť predpovedali už tí pred týmito práve tak ako títo. Vianočné trhy nie
sú len o radosti, otvorených očkách a dobrom papaní a popíjaní.
Tie, ktoré som navštívil, mali iné posolstvo. Tiež ľudské, tiež pokojné
a pokorné, ale smutné. Kto z tých dvoch v televízii mal pravdu?
0 komentárov:
Zverejnenie komentára